Vojak vracajúci sa z frontu si kľakol a prihovoril sa nám. A ja som pochopila, čo je vojna…

0
19

V lete roku 2015 sme sa rozhodli netráviť dovolenku tradične pri mori v tradičných krajinách vyhľadávaných turistami, ale pri Čiernom mori na Ukrajine.

Už pred tým, som hlavné mesto Kyjev  navštívila viac krát rovnako, ako Zakarpatskú Ukrajinu. Musím povedať, že som bola prekvapená z toho ako je  Kyjev vybudovaný a aké služby a možnosti poskytuje pre turistov. Podstatne odlišné a lepšie od Bratislavy.

Do známeho ukrajinského mesta Odesa ležiaceho na pobreží Čierneho mora sme cestovali v lete. Cesta vlakom  bola netradičná a samotná bola pre nás zážitkom. No to, čo som aj so synom neskôr zažila v Odese by ma ani vo sne nenapadlo.

 

Jedno skoré ráno sme s manželom išli pozrieť „socializmus“ do vedľajšieho Podnesterska a to autobusom zhruba o piatej ráno. Na autobusovej stanici v Odese, manžel išiel hľadať správny autobus a ja som so synom čakala na lavičke na nástupišti. Na autobusovú stanicu prišli desiatky vojakov, ktorých som aj v Kyjeve cestovať videla pravidelne. No nič mi to nehovorilo, nakoľko kontakt s nimi bol len vizuálny. Vnímala som ich len ako bežných cestujúcich a vojnu na Ukrajine som vnímala tak, ako dobrú kávu v kaviarni, alebo bežný tovar v obchode. Jednoducho sa nás to netýkalo.

Sediac skoro ráno na nástupišti a čakajúc na manžela nás zbadal jeden z unavených vojakov, pristúpil k nám, kľakol si pred syna a začal mu niečo hovoriť. Z jeho slov som vyrozumela, že sa vracia z Donbasu, skončila mu služba v armáde a je strašne rád, že prežil. Vracia sa domov k rodine a kľačiac synovi podával dva sväté obrázky, zalaminované a zjavne opotrebené od častého používania. Synovi povedal, že k týmto obrázkom sa každý deň modlil, aby prežil na fronte a aby sa mohol vrátiť domov k rodine. Ďalej povedal, že vojna nekončí a on bude musieť raz brániť svoju vlasť a možno mu tieto obrázky pomôžu, aby prežil tak, ako pomohli jemu.

My sme sa nezmohli ani na jediné slovo a on tak ani len netušil, že sme cudzinci. Na ruku mu ešte dal na pamiatku náramok vo farbách ukrajinskej vlajky, slušne pozdravil a odišiel za ostatnými vojakmi, ktorí nastupovali do desiatok autobusov odchádzajúcich do okolitých miest a dedín.

Nezmohli sme sa na slovo, len sme pozerali na týchto vojakov netušiac, čo všetko prežili. Dovtedy sa nás vojna na Ukrajine netýkala a ani sme netušili o čom to je. Až úprimné slová vojaka a výraz jeho tváre, tá vďačnosť a snaha odovzdať posolstvo dieťaťu nám otvorila oči a my sme pochopili, čo je vojna. Tí chlapi v maskáčoch, ktorí nastupovali do autobusov skutočne ďakovali Pánu Bohu že prežili a domov sa vracajú nie zmrzačení a postihnutí na celý zbytok života. Vedia ale, že utrpenie Ukrajincov neskončilo.

Keď sa vrátil manžel s tým, že je čas ísť na náš autobus do Tiraspolu, videl už len cigaretu dofajčujúceho vojaka nastupujúceho do svojho autobusu a tak si vypočul náš príbeh. Priznám sa, v očiach som mala slzy a pochopila som, ako strašne podceňujeme vojnu len preto, lebo sme ju my nezažili.

Odmietam vojnu, nech prebieha kdekoľvek. Na vojnu vždy doplácajú len tí najobyčajnejší ľudia a hlavne deti. Deti všade vo svete by sa mali hrať a chodiť do školy. Nie schovávať pred padajúcimi bombami a vidieť trpiacich rodičov či otcov vracajúcich sa zmrzačených z frontu.

Roky ma manžel presviedčal, aby som sama tento príbeh zverejnila a myslím si, že práve teraz je na to čas. Je to moja osobná skúsenosť.

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno